Pútnici a proroci

Izaiáš hovoril: „Bolo to jednej noci v chráme. Videl\r\nsom zrakom srdca a počul sluchom vnútra. Bolo\r\nto ako mäkké svetlo, rozlievajúce sa za svitania\r\na zároveň ako mocný požiar slnečných lúčov. Ako\r\nmĺkvy šelest vánku a zároveň ako hrmenie búrky!\r\nZatváral som oči, aby som nevidel to svetlo, ktoré\r\nsom každou čiastočkou tela cítil horieť okolo\r\nseba. Ucítil som blízkosť kohosi, akoby sa ktosi\r\ndotkol žeravým uhlíkom mojich perí. Pocítil som\r\nprenikavú bolesť a hneď po nej slasť a oslobodenie.\r\nA keď som otvoril oči, chrám bol zahalený do\r\nšera a horeli už iba svetlá na svietniku a blkotali\r\nuž len uhlíky na kadidlovom oltári. Odvtedy nosím\r\nv sebe akúsi páľavu, z ktorej prýštia slová, ktoré\r\nsom hovoril vám i všetkým ostatným...“