Nádej umenia v dobe hyperestetiky

Ako nám umenie pomáha obnovovať nádej? Aký je rozdiel medzi umením a hyperestetikou? Prečo sú zmysluplnosť, spiritualita a závažnosť hlavné znaky umenia? Nakoľko je pri stretnutí s umením dôležitá kontemplácia, ticho a pomalosť? Pri teoretickom uvažovaní o uvedených otázkach autorka vždy vychádza z interpretácie konkrétneho umeleckého diela. V knihe sa preto čitateľ stretne napríklad s týmito autormi a dielami: s videoartom Billa Violu The Raft, básňou Tomasa Tranströmera Z marca 1979, inštaláciou Jannisa Kounellisa Tragédia civilnosti a s viacerými filmami (Sean Penn: Útek do divočiny, Kim Ki-duk: Jar, leto, jeseň, zima... a jar, Ruben Östlund: Štvorec, Terrence Malick: Strom života). Práve prostredníctvom reflexie zážitkových kvalít a osobitých významov daných diel autorka dospieva k všeobecnejším zisteniam o takých antropologických aspektoch súčasného umenia, ktoré sú schopné revitalizovať, dnes tak naliehavo potrebný, nádejný životný modus človeka.\r\n

\r\n\"Nádejou sa však nerozumie povrchný alebo naivný stav falošného očakávania, že dôjde k vyriešeniu všetkých ľudských problémov. Ide skôr o také prežívanie, ktoré neuniká pred ťažkosťami a smútkami našej existencie do virtuálnych alebo iných iluzórnych svetov. Ale napriek zložitosti a častokrát aj tragickosti bytia, je schopné prostredníctvom metaforického obrazu a umeleckej poetiky vybojovať autentický zápas o krásu, pravdu a neustálu vieru vo vyšší zmysel každej situácie.\" (úryvok z Predslovu knihy)\r\n