Už musím ísť

Príbeh chlapca očami jeho matky o nerovnom boji\r\ns ťažkou chorobou. Nádej, radosť a očakávania sa\r\nstriedajú s beznádejou, smútkom či sklamaním.
\r\nTento príbeh nie je ojedinelý. Je veľa rodín, ktoré\r\no dieťa prichádzajú alebo ho už stratili. Ako však\r\nprežili posledné týždne života a čo im pomáhalo?\r\nLebo je zrejmé, že pri odchode zo života môže byť\r\nv rôznych prípadoch rozdiel. Autorka sa s čitateľmi\r\ndelí o skúsenosť, že v paliatívnej starostlivosti sa dá\r\ndožiť bezbolestne, pod kontrolou a navyše v kruhu\r\nrodiny. Že aj v terminálnom štádiu sa ešte môže žiť\r\nnaplno, prijímať všetko, čo deň ponúka a tešiť sa\r\nz každého nového rána. Takto sa v rodine snažili\r\nzvládnuť ťažkú etapu života.
\r\nVäčšina ľudí sa domnieva, že súčasne trpieť a žiť\r\nnaplno sa nedá. Autorka a ľudia, ktorí ju sprevádzali\r\nv ťažkom období odchodu jej syna do večnosti, však\r\nvedia, že s otvoreným srdcom, ktoré sa nevyhýba ani\r\nutrpeniu ani radosti, je možné prežívať bolesť a radosť\r\nzároveň a žiť naplno. Život bez utrpenia neexistuje\r\na tak je to vlastne jediná cesta k naplneniu.
\r\nKniha je venovaná každému, koho poznačila strata\r\nblízkeho človeka, kto hľadá pokračovanie svojej\r\nživotnej cesty, potrebuje sa posunúť, nasmerovať\r\nči naučiť sa žiť v novej situácii. Kniha však zaujme\r\na obohatí aj čitateľov, ktorí nič podobné neprežili.