Eskimák na korze

Ján Marton vo svojej druhej zbierke šetrí slovami a o to majú jeho verše bez rýmu väčšiu silu. Je to koncentrát pocitu, beznádeje, úprimnosti... Je to nárek duše, ktorá sa zvíja, plazí, skučí, plače a jediné, čo sa jej podarilo dočiahnuť, je pero. Tak sa ho chytá, stíska ho spotenou dlaňou a ryje s ním do sveta svoje slzy. Nezaujíma ju, aká bude odozva. Potrebuje úľavu, žiada sa jej prežiť, aj keď to v niektorých básňach vyznieva možno opačne. Neverte tomu. Marton sa narodil pre nás všetkých... Keď prežije on, prežije aj ľudstvo.\r\n