Posledná salva (svetla)

\r\n Členením na tri časti sa druhá zbierka Alojza Nociara (1948) podobá na jeho prvotinu z roku 1979 s názvom Zátišia. Kým v prvej zbierke máme dočinenia s mladým básnikom, druhá je skôr sprievodcom života a jeho spätným hodnotením. Nestratili jeho verše aktuálnosť, ak chceli byť aj zrkadlom doby? Už v prvej časti zbierky i v rovnomennej básni Torzo nejde iba o \"...záblesk čias/čo prehrmeli mimo...\", o prechádzku galériou zážitkov či starých lások a významných okamihov. Ide tiež o miestami až krutú sebareflexiu muža, s ktorým sa život nemaznal. Práve zápasom s ním však autor chcel nájsť jeho zmysel. Druhá časť zbierky, Stratené svety, sa začína rozlúčkou s časmi detstva a starého sveta, hľadaním ľudí i vecí, ktoré sa pominuli. Básnik sa však len krátko poohliadne, aby sa potom stal sprievodcom nielen po osobnom svete, ale uchopil život v tej podobe, v akej ho môžu vnímať aj ostatní. Uprostred tretej časti s názvom Okamih spomienky sa objavuje dlhá báseň Portréty ako kontrapunkt k skratkám okolo nej. Jej inšpiráciou boli verše z dvoch listov zamilovaných mladých ľudí. Verše, čo znejú akoby z iného sveta, ktorý sa kamsi stratil, a my by sme aspoň čosi z neho tak radi vrátili späť.